Možno vás prekvapia vzdialenosti, ktoré deti denne prekonávajú, aby sa dostali do škôl, kde dostávajú jedlá od Mary’s Meals. Ich príbehy dosvedčujú dôležitosť nášho poslania zabezpečovať školské jedlo deťom v krajinách s extrémnu chudobou.
Deti z centra v Akalaliote, Keňa - Trasa 3 km
V jednej z najvyprahnutejších oblastí sveta, v severnej Turkane v Keni, majú ľudia problém nájsť dostatok potravín a vody pre svoje rodiny a dobytok. Deti chodia niekoľko kilometrov do školy očakávajúc každodenné jedlo. Centrum v Akalaliote sa nachádza medzi niekoľkými malými dedinami a každý deň tu dostáva jedlo od Mary’s Meals približne 300 detí.
Každé ráno rodičia vodia svoje deti do školy a nosia so sebou toľko vody, koľko len môžu, keďže i napriek snahe komunity nie je možné mať v centre vzdelávania funkčnú studňu. Deti po ceste zbierajú aj palice na drevo. Akalaliote je pre deti dôležitým prvým krokom k získaniu vzdelania, ktoré im v budúcnosti umožní podporovať seba, svoje rodiny a komunity.
Billy z Haiti - Trasa 5 km
Billy je 13-ročný žiak, ktorý miluje zábavu a rád rozpráva vtipy. Päťkrát v týždni sa ráno vydáva na cestu do školy dlhú viac ako 5 km a trvá mu približne hodinu.
Pred niekoľkými rokmi musel Billy kvôli bolestiam brucha podstúpiť niekoľko operácií a komplikovanú rehabilitáciu, počas ktorej veľmi schudol. Aby toho nebolo málo, zomrel mu otec a jeho matka Dieulene mala veľké obavy, či bude schopná zabezpečiť Billymu dostatok potravy počas liečby.
Výživné jedlo, ktoré Billy dostáva každý deň, mu pomohlo vyzdravieť a teraz umožňuje jemu a jeho spolužiakom plne sa sústrediť na vzdelávanie. Hovorí, že keď si dá svoju dennú porciu jedla „je oveľa ľahšie sústrediť sa na výklad učiteľa a byť aktívny na hodinách.“ K aktivite na hodinách ho poháňa aj silná motivácia, pretože sám hovorí: „Chcem sa učiť, aby som mohol pomôcť svojej rodine.“
Lefitra a Rova z Madagaskaru - Trasa 8 km
Lefitra (12) a jej bratranec Rova (13) sú nerozluční. Žijú spolu so svojimi matkami, babičkou a súrodencami a v škole chodia do rovnakej triedy. Keď však doma nemajú čo jesť, hlad ich núti vynechať školu. Lefitra hovorí: „Keď nemáme raňajky, nechodíme do školy, pretože sa bojíme, že sa nám po ceste zatočí hlava. Keď ostávame doma, veľmi nám chýba školské jedlo.“
Jedlo, ktoré Lefitra a Rova dostávajú v škole od Mary‘s Meals, je pre nich a ich rodinu záchranou, pretože je to často hlavným jedlom dňa. Lefitra vysvetľuje, že večer niekedy vypijú teplú vodu a idú spať, pretože doma nemajú čo jesť.
„Naše obľúbené jedlo v škole je ryža a fazuľa. Po konzumácii školských jedál sa cítime veľmi sýti a máme veľkú motiváciu sa popoludní opäť učiť.“
Linos zo Zimbabwe - Trasa 10 km
„Keď vyrastiem, chcem byť vojakom, aby som mohol slúžiť a chrániť svoju krajinu,“ hovorí 12-ročný Linos zo Zimbabwe. Jeho odhodlanie vybudovať lepšiu budúcnosť pre seba aj ostatných sa neprejavuje len v jeho ambíciách, ale je zrejmá aj z jeho vynikajúcich výsledkov v škole.
Linos ráno pred svojou cestou do školy veľmi zriedka raňajkuje, ale hlad ani náročná cesta mu nebránia v dochádzke. Jeho učiteľka hovorí o vplyve školského stravovania na Linosa a jeho spolužiakov: „Pred programom sa mnohí naši žiaci ťažko sústredili, ich potenciál bol zatienený hladom. Teraz sa chcú učiť a ich výsledky sa výrazne zlepšili.“
Keď si Linos a jeho spolužiaci sadajú k jedlu, školský dvor sa naplní smiechom. Hovorí: „Som šťastný, že môžem chodiť do školy. Teraz sa môžem sústrediť na štúdium a pracovať na dosiahnutí svojho sna.”
Sushila z Indie - Trasa 16 km
Sushila (7) chodí každý deň 16 kilometrov do školy a naspäť domov. Jej cesta vedie cez les a dokonca aj cez rieku, cez ktorú sa musí prebrodiť.
Je rada za energiu z každodenného jedla, ktoré v škole dostáva. Hovorí: „Na cestu som si už zvykla, ale keby som nedostávala obedy od Mary's Meals, ťažko by som mala energiu na cestu domov.“
Mladá žiačka žije so strýkom a starými rodičmi, pretože po tragickej smrti otca pred niekoľkými rokmi sa o ňu matka nemohla starať. Aby si jej mama zarobila na živobytie, vyrába tehly. Žije v dedine vzdialenej niekoľko hodín od miesta, kde býva Sushila. Vídajú sa len raz za rok. Sushila hovorí: „Doma som šťastná, ale chýba mi mama a otec.“
Ak Vás príbehy týchto detí oslovili a chceli by ste sa zapojiť do podpory programu školského stravovania Mary’s Meals, môžete si zabehnúť náš charitatívny beh alebo prispieť priamo.