Preklad autorského článku Uj Varos Online Egy édesanya és Down-szindrómás lánya Afrikában is reményt adnak
Mama s dojemnou úprimnosťou rozpráva príbeh svojej dcéry Barborky, ktorá má Downov syndróm. Z maľovania sa stalo poslanie: už roky zbierajú dary, aby zabezpečili teplé jedlo pre hladujúce deti v Afrike. Pri príležitosti Svetového dňa Downovho syndrómu prinášajú príbeh o viere, láske a sile nádeje.
73-ročná Mária Algayerová našla počas pandémie Covidu svoje nové poslanie, a to aj napriek svojmu čiastočnému telesnému postihnutiu. Vianočné prianie jej dcéry Barborky s Downovým syndrómom – jedna mandarínka a prianie, aby deti v Afrike nehladovali – ich priviedlo k medzinárodnej organizácii Mary’s Meals.
Za 22 eur dokážu zabezpečiť stravu pre jedno dieťa na celý školský rok. Predajom svojich obrazov a pohľadníc, ako aj kampaňou na darcovskom portáli Donio, podporili za päť rokov stravovanie pre 3 500 detí. Dnes sa ako dobrovoľníčky starajú o celoročné stravovanie školy so 440 žiakmi v malawijskej osade Mghantire – ďakovný certifikát z tejto školy nesie meno Barbora Algayerová zo Slovenska.
Pre ne to nie je len charita, ale prinášanie viery a nádeje tým, ktorí sa o niečom takom neodvážia ani snívať.
Milá Mária, mohli by ste nám niečo povedať o svojej rodine? Ako ste vychovávali Barborku, že sa z nej stala taká veľkorysá osobnosť?
Predtým, než sa Barborka narodila, odišli nám do neba tri deti. Keď som otehotnela štvrtý krát, ani som už nedúfala, že by to dobre dopadlo. Nakoniec sa Barborka narodila, no priniesla si na tento svet so sebou Downov syndrom,. Bola to zo začiatku bolesť. O tomto syndrome som takmer nič nevedela...ale verila som, že to zvládneme. Barborka bola úžasné dieťa. Pokojná, milá, láskavá. Keď mala štyri roky, manžel od nás odišiel, lebo sa cítil obmedzovaný . Ja som mala obavy, či to s Barborkou zvládnem. Po detskej obrne, ktorú som prekonala ako dvojročná, chodím s barlami a teraz už von aj na invalidnom vozíčku. ..Bolo to ťažké, ale po prvom šoku som pochopila, že musím byť naplno pre Barborku. Začali sme si spolu kresliť a postupne to prešlo do maľovania obrazov. Už ako deväťročná mala svoju prvú výstavu v galérii v Bratislave. Celkom mala 14 samostatných výstav a asi 10 spoločné s ďalšími umelcami a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Pri maľovaní sme prežívali tie najkrajšie chvíle, lebo vtedy Barborka vedela, že som tam len pre ňu.
Čo pre Vás znamená byť mamou Barborky?
Som hrdá na Barborku a šťastná, že ju mám...že máme jedna druhu. Aj ked občas prichádzajú ťažšie chvíle vyplývajúce z jej diagnozy...je pre mňa najmilšou obyvateľkou tejto planéty.
Rozprávame sa pri príležitosti Svetového dňa Downovho syndrómu. Ako podľa Vás dnes spoločnosť vníma ľudí s týmto syndrómom?
Aj keď je spoločnosť už viac otvorená aj pre ľudí s Downovým syndrómom, predsa len je ešte vnímanie inakosti veľmi slabé. Ludia s DS nemajú ani zďaleka také možnosti ako ich rovesníci.
Čo môžu podľa Vás ľudia s Downovým syndrómom priniesť svetu?
Je škoda, že nie sú až tak začlenení do spoločnosti, ako by bolo žiadúce, pretože sú to ľudia láskaví, ktorí nikdy úmyselne nikomu neublížia, neurazia, neoklamú...Bežná populácia by sa mala čo od nich učiť. Keď niekam s Barborkou prídeme, zrazu sa ľudia menia. Napr. v čakárni u lekára...Barborka, každého s úsmevom pozdraví, usmeje sa, povzbudí...prináša radosť... A ľudia sa stávajú láskavejšími aj k sebe navzájom.
Máte obavy o budúcnosť Barborky – najmä o čas, keď už nebudete môcť byť po jej boku?
Áno, mám obavy z toho, čo bude s Barborkou, až tu raz ja nebudem. Bolo obdobie, keď ma to dosť trápilo, lebo okrem mňa nemá vôbec nikoho. Otec o ňu nemá záujem. Potom som si povedala, že prečo by som sa mala tým zaoberať. Dôležité je žiť prítomný okamih. Verím, že Pán Boh sa o nás obe postará. Sme v Jeho rukách a hlavne v Jeho srdci.
Ako ste sa dozvedeli o organizácii Mary’s Meals a čo Vás na nej najviac oslovilo?
Keďže bol Covid, kvôli Barborke a jej zdravotným problémom sme boli v izolácii, začala som si pripadať akosi málo využitá . Prosila som Ježiša, aby mi dal spoznať čo by som mohla pre neho urobiť, aby mi ukázal spôsob, ako by som Ho mohla milovať....
Prišiel začiatok decembra a s Barborkou sme sa rozprávali o Vianociach. Pýtala som sa jej, aký darček by chcela pod stromček. Jej odpoveď bola - mandarinku. Bola som prekvapená a ponúkla som jej, aby napísala list Ježiškovi, čo by si želala.
O pár dní mi ukázala List pre Ježiška ... Milý Ježiško, na Vianoce máš narodeniny a ja ti želám, aby si bol šťastný. Keď ťa môžem poprosiť, veľmi by som chcela pod stromček mandarinku a hlavne, aby deti v Afrike neboli hladné, aby mali čo jesť....
Veľmi ma to dojalo. Bola som šťastná, že moje dieťa nemyslí na drahé darčeky, ale na potreby iných. Na druhý deň som dostala od priateĺky
informáciu o Marys Meals, ktoré sýti hladujúce deti v mieste vzdelávania. Dnes to je už viac ako 3 milióny detí v 16 krajinách sveta . ...Pochopila som, že teraz máme šancu naším darom 22 € jednému dieťaťu zabezpečiť jedlo v mieste vzdelávania počas celého školského Bolo to úžasné, a hľa...Pane,chceš, aby som robila toto pre teba? Aby som zháňala peniažky na jedlo pre Teba v hladujúcich deťoch ? A odrazu ma zalial nevýslovný pocit šťastia a radosti. A zaznelo v mojej duši...Áno Pane, som tu....
Ako vznikol nápad maľovať obrazy a pohľadnice na podporu zbierky?
Pri jednej modlitbe ruženca mi prebehla hlavou myšlienka, že by sme mohli ponúknuť na internete Barborkine obrazy a peniažky by išli pre hladujúce deti. Mali sme doma nejaké obrazy, ktoré sa posledné dva roky veľmi nepredávali a akoby čakali na svojich nových majiteľov.
Poprosila som Matku Božia, že ak je toto vôľa Božia pre mňa, aby pomohla zohnať ľudí, ktorí by si obrazy kúpili. Po zavesení na internet v priebehu pár hodín sa mi ozvali ľudia, ktorí prejavili záujem. Bola som šťastná, bol to obrovský zázrak lásky.Suma, ktorú sme mohli odoslať, zabezpečila jedlo pre 54 detí na celý školský rok
Čo bolo pre Vás počas tých piatich rokov najväčšou výzvou?
Dať šancu a nádej na lepší život deťom, ktoré neraz od hladu nevládzu chodiť ani do školy.
Ako sa Vám podarilo osloviť ľudí a motivovať ich k štedrosti?
Máme veľa priateľov a tak sme im o Marys Meals začali rozprávať, najväčšiu účasť na tom mala Barborka, Ona nemala problém hovoriť o "jej deťoch" všade, kde sme prišli... a vždy si priniesla aj nejaké peniažky, ktoré dostala...
Aké sú Vaše ďalšie sny a plány v pomoci deťom v Malawi?
Nerobíme si konkrétne plány. Vždy prosíme Matku Božiu o pomoc, lebo je to jej dielo a Ona koná. My sme len nástrojmi v jej rukách. Naším snom je, aby čo najviac detí prestalo trpieť hladom.
Máte 73 rokov. Mnohí ľudia v tomto veku už oddychujú. Čo Vám dalo odvahu začať takýto veľký projekt práve teraz?
Myšlienka Marys Meals , sýtiť deti v mieste vzdelávania, sa tak hlboko dotkla môjho srdca, že mi to dodáva silu a elán. Neviem koľko života mi ostáva, preto ho chcem naplno využiť nielen pre Barborku, ale aj pre tých, ktorí nemajú čo jesť. Nezachránime celý svet, ale ako povedala Matka Tereza..."Ak nemôžeš nasýtiť 100 ľudí, nasýť aspoň jedného"...Ja v každom tom dieťati vidím Ježiša, ktorý je hladný, trpí...a to je mojou veľkou výzvou.
A oddychovať, možno raz v nebi...
Hovoríte, že túto činnosť vnímate ako Boží dar. Mali ste aj chvíle pochybností alebo vyčerpania?
Vďaka Bohu nie. Akonáhle sa to týka hladujúcich detí, dostanem veľa síl...až ma to niekedy prekvapuje.
Chcete zostať pri jednej škole, alebo snívate o rozšírení pomoci do ďalších škôl či krajín?
Barborkina škola v Mghantire v Malawi má 440 detí. To znamená, že na jeden školský rok musíme zohnať 10 000 eur, aby deti mohli dostať jedno teplé jedlo. Hrnček kaše.
Vidíte vo svojom okolí nástupcov – ľudí, ktorí by v tejto misii pokračovali aj v budúcnosti?
My pracujeme ako dobrovoľníčky a vďaka Bohu pribúdajú mladí ľudia, ktorým záleží na pomoci iným. Prichádzajú so skvelými projektami a aktivitami...
Plánujete sa spolu s Barborkou osobne vybrať do Malawi a navštíviť „vaše deti“ v Mghanthire? Čo by pre Vás takéto stretnutie znamenalo?
Tak to by bol ten naúžasnejší sen, ktorý je žiaľ nesplniteľný. Ja som čiastočne imobilná. Po byte sa pohybujem s barlami, ale von na invalidnom vozíčku.. No a Barborka má tiež veľa obmedzení, napr má bezlepkovú, bezmliečnu a histamínovu intoleranciu. Porušenie by mohlo spôsobiť alergické reakcie.. Takže o tom, že by sme raz naše deti mohli objať osobne, je pre nás nesplniteľným snom. Možno raz...v nebi.