Možno vás prekvapia vzdialenosti, ktoré deti denne prekonávajú, aby sa dostali do škôl, kde dostávajú jedlá od Mary’s Meals. Ich príbehy dosvedčujú dôležitosť nášho poslania zabezpečovať školské jedlo deťom v krajinách s extrémnu chudobou.
Betty z Libérie - Trasa 3 km

Príbeh 12-ročnej Betty z Libérie ukazuje, ako jednoduché školské jedlo môže meniť detské životy. Betty každý deň kráča približne 3 km do školy, kde dostáva jedlo od Mary’s Meals. Školské jedlo dostáva už od škôlky a verí, že vďaka tomu sa jej darí zotrvať v škole a napredovať v učení.
„Keď jem jedlo od Mary’s Meals, cítim sa dobre,“ hovorí. Betty sníva o tom, že raz bude vodičkou nákladného auta a verí, že dievčatá dokážu všetko to, čo chlapci. Spoločenské predsudky ju nezastavia. Betty nemá problém vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. V triede sa nebojí ozvať, aj keď niektorým chlapcom prekáža, že pozná správne odpovede: „Volajú ma „premúdrelec”, keď viem správne odpovedať.“ Betty má odvahu, vytrvalosť a sny. Jedlo v škole jej dodáva silu a nádej, čo je predpokladom k lepšej budúcnosti.
Mickael z Madagaskaru - Trasa 5 km

11 ročný Mickael žije na Madagaskare a každý deň kráča približne 5 km cez eukalyptový les, poháňaný vidinou teplého jedla v školskej jedálni. Jasne si pamätá, aké vzrušenie zavládlo, keď v škole prvýkrát podávali jedlo od Mary’s Meals: „Najväčšou motiváciou prísť do školy je pre mňa jedáleň. Najem sa dosýta a môžem sa učiť. Keď sa program začal, bol som vo štvrtom ročníku a všetci žiaci boli nadšení a šťastní.“
Program školského stravovania Mary’s Meals zmenil Mickaelov život: „Odvtedy, čo máme školské jedlo, už v škole nepociťujem hlad a dokážem sa sústrediť.“ Jeho obľúbený predmet je matematika, lebo ho baví počítanie a učiteľ ju vysvetľuje v malgaštine. Najradšej má futbal, počas prestávok si so spolužiakmi merajú sily v zápasoch medzi triedami. Vďaka jedlu od Mary’s Meals má Mickael silu učiť sa aj hrať a využiť každý deň naplno.
Kelcy zo Zimbabwe - Trasa 8 km

Kelcy má jedenásť rokov a žije s tromi súrodencami a rodičmi v provincii Mashonaland v Zimbabwe, kde pretrvávajúce sucho spôsobuje, že deti neraz zostávajú niekoľko dní bez jedla. Pred príchodom Mary’s Meals chodila do školy pešo približne 8 km, často bez jedla, čo jej uberalo energiu a sústredenie. „Bolo veľmi ťažké chodiť do školy hladná, bola som ospalá a nemohla som sa sústrediť,“ hovorí Kelcy.
Po zavedení školského jedla sa jej zdravotný stav a nálada výrazne zlepšili. Jej mama Brendah si všimla, že Kelcy je teraz plná energie a šťastnejšia. Program Mary’s Meals pomáha nielen Kelcy, ale celej rodine, pretože dve deti už dostávajú jedlo v škole. Kelcy, rovnako ako mnohé dievčatá, sníva o vlastnom peknom oblečení, na ktoré by mohla byť hrdá. Jej školská uniforma je vždy čistá a upravená.
Oliver zo Zambie - Trasa 10 km

Oliver má 15 rokov a je najstarší z troch súrodencov. Žije s rodičmi, ktorí sa usilujú uživiť rodinu, no často zápasia s nedostatkom. Aj preto musel Oliver nástup do školy odložiť. Každý deň prechádza 10 kilometrov pešo. Odchádza o 5:00 ráno, aby stihol začiatok vyučovania. Napriek ťažkým podmienkam ho vzdelanie motivuje a chce byť vzorom pre súrodencov. Príchod Mary’s Meals do jeho školy Kapara Primary v ňom prebudil ešte väčšiu túžbu po učení. „Chodiť do školy hladný je ťažké. Keď prídem, som slabý. Ale kaša ma zasýti a hneď sa cítim lepšie,“ hovorí.
Oliver verí, že len vzdelanie mu pomôže prekonať prekážky. Priznáva, že bez Mary’s Meals by možno školu vzdal. Vďaka výživnému jedlu však môže snívať ďalej – o budúcnosti, v ktorej sa chce stať vojakom.
Sushila z Indie - Trasa 16 km
Sushila (7) chodí každý deň 16 kilometrov do školy a naspäť domov. Jej cesta vedie cez les a dokonca aj cez rieku, cez ktorú sa musí prebrodiť.
Je rada za energiu z každodenného jedla, ktoré v škole dostáva. Hovorí: „Na cestu som si už zvykla, ale keby som nedostávala obedy od Mary's Meals, ťažko by som mala energiu na cestu domov.“
Mladá žiačka žije so strýkom a starými rodičmi, pretože po tragickej smrti otca pred niekoľkými rokmi sa o ňu matka nemohla starať. Aby si jej mama zarobila na živobytie, vyrába tehly. Žije v dedine vzdialenej niekoľko hodín od miesta, kde býva Sushila. Vídajú sa len raz za rok. Sushila hovorí: „Doma som šťastná, ale chýba mi mama a otec.“
Ak Vás príbehy týchto detí oslovili a chceli by ste sa zapojiť do podpory programu školského stravovania Mary’s Meals, môžete si zabehnúť náš charitatívny beh alebo prispieť priamo.